Články

Le Giang sinh, sviatok narodenia Ježiša Krista vo Vietname

Moje prvé Vianoce v Hanoji. Len si to skúste, jesť kapustnicu paličkami!

Zbehlo sa to v akomsi zvláštnom priesečníku náhod, ktoré, každá osobitne, by asi vôbec neboli zaujímavé, no dokopy vytvárajú zvláštnu mozaiku predvianočných pocitov. Nereálnych, no realistických, konkrétnych, no nejasných, pretože svet, v ktorom som sa zrazu (od októbra tohto roku) začal pohybovať, bol akýsi nepravdepodobný, napriek tomu, že pri tomto rozprávaní sa chcem opierať o fakty. Čo ma asi čaká počas mojich prvých Vianoc mimo rodných Košíc, na druhom konci sveta, medzi ľuďmi, ktorým tento náš najkrajší sviatok veľa nehovorí, vo Vietname?

"Prelomom z hľadiska Vianoc bol nesporne rok 1527, keď Vietnam navštívili dominikánski misionári, ku ktorým sa neskôr pripojili františkáni z Manily a jezuiti z Macaa," vysvetlil mi Lukáš nad paličkovým menu, uprostred živého chaosu trhoviska. "Potom to už malo rýchly spád. V krajine sa objavili prví katolíci, medzi nimi najznámejší, neskôr svätý Do Hung Vien. V roku 1629 sa potom prekonával francúzsky misionár Alexandre de Rhodes, ktorý pokrstil 6700 Vietnamcov a kresťanstvo sa v Indočíne stalo definitívnou skutočnosťou. Na svete sa objavili No-en, slovo, prevzaté z francúzského Noel, teda Vianoce po vietnamsky, ktoré však častejšie miestni nazývajú Le Giang sinh - sviatok narodenia Krista." Ježiš Kristus je teda vo vietnamskej Indočíne známou postavou.

Na Štedrý deň, hneď po hanojskej polnočnej omši v katedrále, postavenej Francúzmi ako kópia Notre Dame, zvyčajne vyrážajú mladí na motorkách k Jazeru vráteného meča. Teplota sa tu pohybuje okolo 20 stupňov, ale čoskoro nastúpi chladný severný pasát. Už som tu od septembra zažil tropické horúčavy, aj vlhké a studené daždivé dni. Cez Vianoce sú hanojské kaviarne plné, všade znejú koledy, mladých ako maku. Starší sa veľmi nezabávajú. Mládež do 25 rokov predstavuje 45 % celej tunajšej osemdesiatmiliónovej populácie.

Vianočných stromčekov tu niet, jedľa a smrek nikde nerastú a borovica, na celom ďalekom východe symbol zimy, je veľmi váženým stromom, ktorý sa nerúbe. Ale ak človek veľmi chce, vianočnú atmosféru v Hanoji objaví. Vo veľkých medzinárodných hoteloch. Ako je Hilton, Sofitel, či Daewoo a ďalšie, ktoré sa pripravujú na príchod turistov, túžiacich po Vianociach v exotickej krajine, mnohí s predstavou teplého subtropickeho počasia. Ale z tunajšieho studeného decembra budú sklamaní. Už je po období tajfúnov, búrok a záplav, po veľkých letných horúčavách, nastupuje chlad a vlhko, s drobným vytrvalým dažďom, mrholením. V halách Hiltonu sa už rozblikotali vianočné stromčeky, začínajú sa ozývať vianočné melódie.

Chlieb náš vianočný daj nám dnes

"Mnohým z nás chyba tá čarovná vianočná atmosfera, spojená s jedličkami, zvláštnym opojným predvianočným vzrušením umocneným zháňaním darčekov pre najmilších," hovorí pani Dagmar, manželka terajšieho slovenského veľvyslanca vo Vietname. Strávila tu už niekoľko Vianoc. Tohtoročný predvianočný čas v Hanoji pozoruje svojím vlastným, bedlivým pohľadom prominentnej gazdinky. Chýba jej panoráma zasneženej krajiny, fluidum snehom pokrytých bratislavských ulíc a námestí, stánkov a kapustnice či vareného vína. "Takže, Vianoce tu v našom ponímaní nie sú a chýbajú nám. lebo sú prekrásne," varuje ma.

Štedrovečerný stôl rodiny nášho veľvyslanca bude vraj slovensko-vietnamský. S našimi tradičnými jedlami, ale aj s darmi mora a rôznymi miestnymi špecialitami, pre ktoré je typická sviežosť a bohatosť zeleniny. Na stole diplomatov budú aj dominanty oboch kuchýň - z vietnamskej strany ryža, z našej dokonca aj domáci slovenský chlieb, ktorý pani Dagmar sama, počas dlhodobých pobytov v zahraničí, už veľa rokov pečie.

Zo štedrovečerného lau sa teší každý

Iné sú Vianoce môjho vietnamského priateľa Cuonga, žijúceho v Prahe. "Darčeky, stromček, koledy aj kapor sú v našich rodinách, ktoré žijú v Česku či na Slovensku bežné. Nečakáme s hostinou až do večera, začíname už na obed. Kapra si upravíme inakšie, s veľkými kúskami mäsa, ktoré si počas večere naberá každý podľa chuti z jedného veľkého elektrického hrnca stojaceho uprostred stola. Voláme to lau a jeme zásadne paličkami. A tešíme sa, že sme spolu," napísal mi. Tí, ktorí nie sú so svojimi, sa tešia z tých, čo sú s nimi, preto sa vlastne teší každý...