Na pagodu Tây Phương založenú kráľom Lý Thái Tổ v 11. storočí, vedie 284 schodov vytesaných do kameňa, lemovaných z oboch strán žľabmi, po ktorých stekala kedysi voda a podľa inej verzie v nich do strmého kopca mnísi tlačili kolesá vozov.
Hoci je v apríli vo Vietname pre Európana už viac než teplo, turistická sezóna sa ešte nezačala, a tak sme boli v pagode, vzdialenej asi 40 kilometrov od Hanoja, s kolegom Petrom sami. Vo Vietname je niekoľko desiatok tisíc budhistických pagôd, ale len v Tây Phương je 18 drevených sôch arhatov. Arhat je svätec na ceste k dokonalosti Budhu, človek, ktorý si vybral cestu bolesti pokánia, najtvrdšieho asketizmu. Z tela postupne zmizne svalstvo, z tvare vystúpia oči, koža stvrdne a zvráskavie ako kôra stromu. Bolestivé cvičenia uvoľnia všetky kĺby, nekonečné meditácie prehĺbia poznanie a súcit s utrpením človeka.
Zahalené v dyme vonných tyčiniek, sochy svätcov v životnej veľkosti mlčky pozorujú dianie v pagode. Tváre skrivené v strašidelnej grimase, údy prehýbané v agónii, každý arhat je prestúpený inou emóciou, vlastným strachom, nad ktorým musí zvíťaziť...
Tyčinka pre ducha
Bol som aj v maličkej pagode Âm Liên. Najprv som zapálil tyčinku duchovi hory na jeho malom oltáriku, aby som mohol do pagody vstúpiť čistý. Âm Liên strážil jediný mních. Povedal mi, že jeho meno nie je dôležité, keď vstúpil do rádu, dostal nové a staré už zabudol, to nové si vraj aj tak nebudem pamätať, rovnako ako on, pretože meno nerád používa. Aký v tom bude rozdiel, keď ich budeme používať? Ponúkol ma zeleným čajom a rozprával o živote vo svätyni veľkej štyri krát štyri metre. O tom, ako v nej trávi celý deň, dvadsaťštyri hodín denne, spáva na drevenej lavici. Oprašuje drevené sošky budhov na oltári, ráno obetuje zachytenú rosu. Víta návštevníkov, laikov, núka ich čajom a rozprava sa s nimi o živote, práci, o svete.
Každý deň za ním chodia dve šesťročné dievčatká z blízkej osady, predávajú pred pagodou vonné tyčinky a skrývajú sa pred starým mníchom za stenou. Chichocú sa do dlane keď vidia belocha, ich smiech znie ako štebot vtákov, ktorí sú ďalšími pravidelnými návštevníkmi pagody. Starý mních rozpráva pomalým, hlbokým hlasom, ktorý sa nesie po džungli ako zaklínadlo, zdá sa, že všetko zastalo, spomalilo sa, aby s tým zvukom bolo v harmónii. Mních rozvážne naplní šálky voňavým čajom. "Áno, musíš ísť, chceš sa pozrieť na iné pagody, večer sa vrátiť do Hanoja, ale urobíš mi radosť, ak zostaneš ešte na jednu šálku čaju. Spýtaj sa svojho srdca, či je dôvod náhliť sa." A tak oboma rukami zdvíham čaj, mlčky usrkávam.
Jedna stena pagody je otvorená, pozerám na malú pokosenú čistinu a hradbu banánovníkov zaliatych vo svetle popoludňajšieho slnka. Poďakujem, musím ísť. Mních mi podáva škatuľu koláčov. "Toto je budhistické jedlo pre šťastie. Dávame ho hladným a pútnikom. Želám ti šťastnú cestu."
