Články

Môj kamarát Peter má vo zvyku sadnúť si na pivo „bia hơi" na rohu ulíc Bạch Mai a Lê Thái Tông. Je to malý podnik a tak si vždy sadne na obrubník a pozoruje ruch ulice. Dedinčanky, ktoré skoro ráno prišli do mesta, aby predali svojich desať banánov, rikšiarov „xích lô", ktorí zvonia, aby prilákali zákazníkov, pionierov v uniformách na veľkých bicykloch. Občas si k nemu prisadnem, pozorujeme ulicu a cez bambusovú fajku „thuốc lào" vypúšťame obláčiky dymu. Stálym zákazníkom Bia hơi to zväčša nedá a pripoja sa k nám, pokyvujú hlavou a poučujú nás o vietnamských spoločenských zvykoch. Stará pani Hiền zametá prútenou metlou ulicu a smeje sa, že ešte nemáme priateľky. Smejeme sa s ňou aj so starým budhistickým mníchom v hnedom rubáši. Vstúpil do chrámu keď mal dvadsať rokov a zostal tam do sedemdesiatich. „Túžba plodí trápenie," hovorí, „dobrý život možno viesť aj v rodine." Prikyvujeme spokojní, na slnkom zaliatej ulici, v poludňajšej 30-stupňovej februárovej horúčave.

Na Ďalekom východe je momentálne najpopulárnejšie pivo - singapurská značka Tiger. V najnovších hongkonských filmoch ju pije aj populárny Jackie Chán, takže každý vietnamský teenager, ktorý chce ovládať vỗ thuật tak ako on, si minimálne raz do týždňa dopraje jedného Tigra vo fľaške. V zásade sa ale domáce pivo rozdeľuje na dva druhy. Tzv. značkové, ktoré sa predáva vo fľašiach, alebo ho čapujú v špecializovaných krčmách, potom sa volá ´bia tươi´, a ľudové pivo ´bia hơi´, to je lacnejšie a menej kvalitné. Ani jeden druh však chuťovo nezodpovedá tomu, čo si Európan predstavuje ako pivo. Namiesto toho dostane slabý alkoholický nápoj žltkastej až zelenej farby, ktorý chutí ako pražená ryža zmiešaná s trávou. Vietnamci si ale pochvaľujú, že ich pivo je zároveň chutné i lacné. Teoreticky lacné, pretože jedno kvalitnejšie pivo stojí toľko ako večera v pouličnom stánku. V lepších podnikoch sa predáva aj pivo vyrobené v nemeckej alebo francúzskej koprodukcii. K najbežnejším značkám patrí Hanoj, každá provincia ale vyrába aj svoj vlastný mok. Ja mám rád Pacific, čapujú ho na troch miestach v Hanoji a zajedá sa praženými arašidmi, sušenými sépiami alebo ryžovým koláčom namáčaným v pálivej omáčke. V horúčave rýchlo stúpa do hlavy.

 Neďaleko Hočiminovho mauzólea na ulici Ngọc Hà sa nachádza zvláštna kuriozita, typický reprezentant českej kultúry - piváreň, kde čapujú pravú Plzeň. Je neskutočné drahá, sám som tam bol len raz. Na stenách viseli dobové fotografie ´Franka Kačky a Karla Čapka´, v kúte dymili vonné tyčinky na oslavu predkov, a cez okno sa naskytal pohľad na rušnú ázijskú ulicu a betónové mauzóleum. Nemecký pivovar Braustein má v meste tiež dve reprezentatívne pobočky, do jednej ma priviedla Vietnamka Hiền, ktorú som učil angličtinu, a nedôverčivo ma pozorovala, keď som prejavoval neskrývanú radosť nad pravým nemeckým tmavým pivom, len pena mu chýbala, lebo tú považujú domorodci za nechutnú zbytočnosť.

V každej pouličnej pivárni je bambusová vodná fajka thuốc lào, ktorá je aj s tabakom k dispozícii zadarmo. Kto má chuť, šľahne si dúšok silný ako úder kladivom, takže potom musí hodnú chvíľu nehybne sedieť na stoličke. Pivo sa väčšinou popíja pred predajňou, na maličkých stolčekoch, zo sklenených tretinových pohárov. Väčšia skupina si objedná krčah ´ca´, pravda, ak ide o Európanov, skupina môže byť aj menšia. Vietnamci veria, že znesú strašne veľa, ale sú namol už po dvoch - troch ´ca´, potom spievajú pesničky o Hočiminovi a svetlej budúcnosti. Každý Vietnamec je po dvoch pivách mimoriadne politicky uvedomelý.

V predajni, ktorú vlastní sympatický Mai, od rána do večera vysedáva skupinka piatich strýčkov, bývalých vojakov. Našťastie už bojujú len s cigaretou a džbánom, a pritom im vôbec neprekáža, že kedysi stáli na opačných stranách. „Vidíš, Long, bojoval si za Diệma, krv si prelieval, a čo máš z toho, len z opice vresk (figu borovú)!" Long sa zamyslí a povie: „To je pravda, Bích, a čo tebe dal za tvoju námahu Hočimin?" Bích kývne hlavou, obaja sa zamyslia. „Slobodu," povie napokon Bích a rozhovor sa zvrtne na deti.