Vo Vietname všetci účastníci cestnej premávky usilujú o váš život. Hanojský autobus sa vás snaží rozpučiť, cyklisti pred vami idú zákerne pomaly, stáda byvolov vás chcú zhodiť do horských priepastí, pokrikujúce deti prefíkane odvádzajú vašu pozornosť a celá ázijská príroda sa proti vám spojí v jednom mohutnom sprisahaní.
Vietnamci
Niektorí Vietnamci sa vám ale budú snažiť pomôcť. Pokúsia sa preventívne zničiť vašu motorku, aby ste nikam nemohli a neublížili si. Napríklad nasypú do nádrže cukor a vy sa potom čudujete, že vám váš tátoš skapíňa. Dotlačil som vtedy Minsk pred internát, celý ho rozobral a zase poskladal a na nič som neprišiel. Tak som prehltol svoju motorkársku pýchu - ďalšie z prekliatí, ktoré vám Minsk vo Vietname prinesie - a privolal mechanika. Usmievavý chlapík si sadol na obrubník, hrdzavú nádrž si dal láskyplne na kolená a čajovou lyžičkou z nej začal vyškrabávať karamel. Po chvíli sa k nemu pripojil znudený vrátnik a začali spolu nadávať na nezbedné decká, ktoré takto plytvajú drahocenným cukrom. Pripomenul som, že motorka, ktorá z ničoho nič zastane uprostred hanojskej premávky výrazne ohrozuje zdravie jazdca aj bezprostredného okolia, ale táto téma nebola zďaleka taká zaujímavá. Mechanik nakoniec vstal, zablahoželal mi, že mám Minska - oprava modernejšej motorky by totiž bola podstatne drahšia - a spokojne sa vrátil na svoje stanovište.
Jeden z dôvodov, prečo som si kúpil práve tento typ bol veľmi prostý; mal som totiž prefíkaný plán, že zadovážením si čo najobyčajnej a najošarpanejšej motorky dokonale splyniem z davom a nikto si nikdy nevšimne, že nie som Vietnamcom. Opak sa ukázal pravdou; Hanojčania dávno zistili, že japonské a talianske mopedy (respektíve ich čínske napodobeniny) sú pohodlnejšie a praktickejšie, navyše vyzerajú draho a tak signalizujú ekonomický i spoločenský status majiteľa. Na nejaký sentiment sa kašle, takže veľká predpotopná motorka je spoľahlivým ukazovateľom bieleho dobrodruha. Servisy Minskov preto majú takmer výlučne západnú klientelu a tak niet divu, že prosperujú.
Jeden môj známy si raz myslel, že odhalil ďalšiu taktiku, ktorú Vietnamci používajú pri všeobecnom úsilí o zdravie cudzincov. Deje sa to pri parkovaní a rovno pred vašimi očami. Po celom Vietname sa tento komplikovaný obrad vykonáva napríklad tak, že niekto do zeme zatlčie pár palíc, natiahne medzi nimi farebnú stužku a na takto vytvorenom stráženom parkovisku potom vyberá poplatok. Napriek všetkému je to ale užitočná prax, pretože za tie dve-tri koruny máte aspoň určitú šancu, že svoje vozidlo nájdete v rovnakom stave, ako ste ho nechali. Pretože motoriek je veľa, strážnik vám ako potvrdenie o zaplatení nakreslí na sedadlo bielou kriedou nejakú značku. Ak je ohľaduplnejší, tak ju potom pri odchode zotrie vlhkou handričkou, alebo len zamaže rukou. V obidvoch prípadoch je výsledkom nezotriteľná šmuha. Môj kamarát bol presvedčený, že tajuplná čmáranica má aj nejaký iný, zákerný význam, napríklad, že tú jeho motorku nejako identifikuje a nabáda okoloidúcich k neprístojnostiam. K podozreniu ho viedlo napríklad to, že pri návratoch na svojej motorke nachádzal celé skupinky sediacich detí. Rozhodne preto odmietal chlapíkov, ktorí sa ochotne ponúkali, že mu na jeho čiernu koženkovú sedačku niečo nakreslia.
Počasie
Nepriateľom číslo jeden však zostáva počasie. Ku koncu môjho pobytu, keď sa človek v snahe o čo najintenzívnejšie zužitkovanie zostávajúceho času dostáva do nebezpečnej eufórie pochabosti, ma raz letný monzún vylákal von. Pršalo fakt pekne, v niekoľkých štvrtiach vypadol prúd, vyvalilo to pár dverí a vyvrátilo niekoľko stromov. Všetci rozumní občania sa utekali skryť, ale ja som si pod zámienkou účasti na akejsi oslave na druhom konci mesta zobral pršiplášť a naštartoval motorku. Pri bráne ma však zastavil Peter: "Haha! Nemysli si, že tam, pôjdeš sám!" Neviem, možno bola tá eufória, živená prívalom padajúcej vody a mátožným udieraním bleskov, nákazlivá. Takže Peter si sadol za mňa a vyrazili sme do ulíc, ktoré sa postupne menili na potoky. Ako preventívne, zahrievacie kolo najprv len na dvojke po areály školy. Keďže som na Minsku nebadal žiadnu výraznú zmenu- reflektor stále trošku svietil a zadná brzda viac- menej fungovala, vyrazili sme po Đường Lê Duân smerom na Kim Mã. Cesta nám utešene ubiehala, premávka minimálna, cez hustý lejak bolo vidieť pár metrov dopredu, pneumatiky striekali vysoké vlny na strany. Za hlavnou stanicou sa cesta mierne zvažovala dolu z kopca. "To bude v pohode, vaňa je vysoko nad zemou." Sebavedomo som odbil Petrovu poznámku, či by sme to nemali obísť. Bez váhania sme preto zišli do priehlbiny a voda plynulo zaliala kolesá, vaňu prevodovky, naše kolená, chladič, nádrž, naše stehná, svetlomet a vystúpila aj nad nefunkčné "budíky" teplomera a tachometra, pod vodou na chvíľu zmizli aj moje ruky s držadlami. Minsk ladne preplával mlákou, tanečným krokom vykĺzol na náprotivný svah a z divadelným vzdychom skapal. Pokusy o oživenie boli samozrejme tragicky beznádejné, a tak sme po dvoch hodinách krčenia sa pri rozbitom stánku dúfajúc, že lejak poľaví, zvyšok cesty prešli pešo.
Blato
Určité podozrenie, že niečo nebolo v poriadku, som mal aj vtedy, keď som zabudol sklopiť stojan a môj Minsk, ktorý na dvoch kolesách rovnováhu predsa len neudrží, spadol a rozbil si ľavý blinker (teraz ma napadá, že vo Vietname obecne som dosť často zažíval dejavú, v ktorom vystupovala padajúca motorka a rozbitý blinker). Stáli sme s Káčou pred bránou Bách Khoa a presviedčali vrátnika, aby nás pustil von. Keď sme dostali nápad, že sa mrkneme do Hải Phòngu k moru vzdialenému asi tak 100 km, bolo nejakých dvanásť hodín v noci a v izbe sme zanechávali oslavu narodenín a na posteli rozliatu fľašu bieleho rumu (môj kubánsky spolubývajúci, ktorému patril, mi to potom pekne spočítal). Hore k centru, cez ulicu Trần Hưng Đạo a potom po nábreží to ešte šlo. Za mestom však skončilo elektrické osvetlenie a keď sme si uvedomili, že nám ruky krehnú od zimy, akčne sme náš plán upravili, že sa pozrieme aspoň k Červenej rieke, o ktorej sme tušili, že je kdesi naľavo. Ostrým šmykom dolu z hlavnej cesty do úplnej tmy. Po klzkom podklade, rukoväť plynu kĺže v skrehnutej dlani, cesta skončila a než stačím aspoň podradiť, vletíme doprostred ryžoviska. Neudržal som rozkývanú rovnováhu dvoch tiel, oči sa rozšírili, unavený mozog márne koordinuje pohyby končatín, dlhým šmykom padáme na zem, kĺžeme blatom. Oslobodené zadné koleso víťazoslávne reve. Bolesť v privalenom stehne. Dvaja belosi pomaly vstávame, vyťahujeme nohy z blata. Postavím motorku na kolesá, aby z nádrže nevytekal benzín. Nejakým zázrakom naštartovala a tak sme sa porazenecky vrátili.
Motorkára vo Vietname čaká množstvo nástrah. Nebezpečenstvá ale nekončia ani po návrate - obzvlášť ak tak ako ja, nemáte nie len motorku, ale ani vodičský preukaz.
