V Indočíne je niekedy večer taký dusný, že sa nedá spať. Ako teraz, keď zase sedím pri hanojskom pive a od susedného stola na mňa volajú Vienamci, aby som si prisadol. Nejdem. Píšem a v spoločnosti aj tak nie je žiadna študentka, ktorá by sa na mňa usmievala. Nejdem, radšej dopijem pivo a vrátim sa do izby, kde sa už na mňa tešia jašterice, stonožky a šváby. Študenti kričia na celú krčmu: "Mot hai ba go! Mot hai ba go!" a za bujarej veselice do seba obracajú poháre. Akoby bol tento večer posledný a oni zajtra, tak ako kedysi ich otcovia a dedovia, odchádzajú do džungle bojovať so všetkými možnými nepriateľmi, ktorí Vietnamu odjakživa závideli jeho bohatstvo a chceli sa zmocniť jeho krásy. V skutočnosti pôjdu zajtra do školy, kde sa budú učiť vysokú matematiku, programovať a bifliť sa cudzie jazyky.
Pokúša ich to, nenápadne si ma obzerajú a zo skúsenosti viem, že ich pobavil hlavne pohľad na moje chlpaté ruky. Pri inom stole sa chichocú Vietnamky, popíjajú Mirindu a decentne okusuju uhorky, ktoré sa tu ktovie prečo podávajú ako špecialita. Možno ide o druh náhrady: vietnamské pivo nemá bublinky a vôbec po ňom netrávi, takže v spojení s takou uhorkou možno nastáva vytúžený pohyb v črevách. Ale keď už špecialita, tak radšej bravčové tyčinky zabalené v banánových listoch, alebo lisované sépie opekané nad ohňom.
"Em oi" vrieska sa na nezletilých chlapcov, ktorí tu obsluhujú a vztýčeným prostredníkom sa objednáva jedno pivo. Dobre, že väčšina nevie, čo to na západe znamená. Ta hlučná veselosť je nákazlivá, pred pár dňami by som si prisadol a bavil spoločnosť naučenými prisloviami (Ňap za tui tuk- Keď vstúpiš do domu, chovaj sa podľa jeho pravidiel). Ale dnes nie, dnes som unavený. Nemám chuť absolvovať povinnú polhodinku vzájomného predstavovania sa a výmeny telefónnych čísel. Včera som bol v Halongu a ten výlet, cesta do tropického podobenstva, kryštálovej vody, drevených džuniek a skalnatých brál vyrastajúcich z hladiny spojených pieskovými plážami sa len pomaly usádza v spomienkach.
Teraz všetci vstali a hulákaním slávia vietnamský futbalový tým. Čo na tom, že práve prehral s Japoncami. Ach, tamtá okatá Vietnamka sa mi páči, škoda že sedí s tak vlastnícky sa tváriacim týpkom. Aj tak je vtipné, ako pri tom stole všetci sedia tak, aby bolo hneď jasné, kto ku komu patrí. V ázijskej spoločnosti musí byť vo veciach poriadok a platí to aj pre vzťahy medzi milencami. Vysoký chlapík, zrejme aby otestoval moju vietnamčinu, sa ma pýta, že či náhodou neviem japonsky. "Arigato," ďakujem pekne, čo by ste ešte nechceli.
"Čam fn čam, čam fn čam..." vidím, že letí znelka z reklamy na vietnamské mlieko. Animované kravy v nej veselo pospevuj a sprievodný komentár tvrdí, že kravské mlieko je zdravé. Deti po ňom rastú ako z vody a dobre sa učia. To určite. Možno tak kakao, ale vždy sa mi hnusili šupky, ktoré sa na ňom tvorili, keď sme ho povinne pili v škôlke.
Študentky aj s frajermi odišli, chlapci šikovne popresúvali stoličky a po skupinke zostal už len bordel pod stolom: banánove listy, škrupinky z arašídov a krabička cigariet. Po záverečnej čašníci prebehnú s metlou a všetko vyhodia na cestu, kde to pozbiera smetiar so šatkou cez ústa (Robiť smetiara v Hanoji musí byť tá najstrašnejšia práca). Kachličková podlaha bude ráno ako nová a Bia Viet Tiep prívita nových zákazníkov; unavených nočných robotníkov, kuchárov a taxikárov, ktorí sa po ťažkej drine prídu posilniť čerstvým pivom.
