Články

Napriek tomu, že Európan dusiaci sa v sálavej horúčave by aj po centre mesta najradšej chodil iba v plavkách, musí sa prispôsobiť miestnym zvyklostiam, ktoré sú vo Vietname aj pri prebiehajúcej a všadeprítomnej "westernizácii" stále značne konzervatívne. V päťmiliónovej Hanoji ľudia ani na pravé poludnie neodkladajú dlhé čierne nohavice a čínske košele s krátkymi rukávmi. Pohodlie nie je tak dôležité, ako kvalita a dôstojnosť odevu, ktorý odráža spoločenský status, a preto sa úzkostlivo dbá najmä na jeho čistotu. Nie je mysliteľné, aby ste sa do školy alebo do zamestnania vybrali v pokrčenej košeli, a ak chodíte na základnú alebo strednú, venujte zvýšenú pozornosť predpísanému uzlu na červenej pionierskej šatke.

Západný a ázijský svet majú diametrálne odlišný názor na opálenú pokožku. Len čo začne, asi tak v marci, slniečko trochu viac pripekať, zmocní sa Vietnamca priam panická hrôza. Ak sa teraz dievča zo slušnej rodiny vyberie bicyklom na návštevu, musí sa dôkladne pripraviť. K dlhej sukni alebo nohaviciam, ktoré neodhaľujú ani kúsok členku, si zoberie hodvábnu blúzku, na ňu bielu vetrovku. Bosé nôžky vsunie do topánok s desať centimetrov hrubou podrážkou, aby bola o niečo vyššia, a na ruky si až po lakte natiahne tenučké rukavice. Na hlavu si nasadí malý klobúčik a tvár zakryje šatkou. Šanca, že sa nepriateľské slnečné lúče či mužské pohľady dostanú až na kožu, je takto minimalizovaná a Vietnamka je pripravená vyraziť. Pozeral som sa na tie zjavenia v 40 stupňových horúčavách v úplne prepotenom tričku a neveril som vlastným očiam. Akoby som videl živé verše uznávaného vietnamského básnika Nguyen Binh: "Pri voňavej rieke kráčajú dievčiny, koža s vôňou púdru, pery s ružou, zhluk štíhlych nožiek, klobúky sa blyštia a tienia im tvár…"

Džíny, či kraťasy?

V juhovýchodnej Ázii sa európsky spôsob odievania považuje za škandalózny. Pred každou návštevou som stál pred nepríjemným rozhodnutím - oblečiem si krátke nohavice a budem za neotesanca, alebo si natiahnem džíny? Keď som raz skončil svoju hodinu v jazykovom centre, zavolala ma riaditeľka. "Máme s vami dobré skúsenosti, ale váš vrchný odev nie je vyhovujúci. Nie je mysliteľné, aby ste takto oblečený vyučoval." Pozrel som na svoje ľahké, pohodlné tričko. V záujme zachovania podstatného zdroja svojho príjmu musel som si hneď zajtra obstarať nylonovú košeľu. Skupinky mladých Američanov, ktorí prichádzali do Vietnamu za dobrodružstvom, si však z nejakých kultúrnych zvyklostí ťažkú hlavu nerobili. Vozili sa na otvorených rikšiach po meste a ich biele, do pol pása vyzlečené telá svietili na sto metrov. Ich fotografie sa potom objavovali v Hanojských denníkoch ako vrchol nevkusnosti.

Byť dôkladne poprikrývaný však má aj výhody. Vyhnete sa nepríjemným pocitom, keď sa vás napríklad zvedavý okoloidúci Vietnamec nenápadne pokúsi poťahať za chlpy na ruke. Obyvatelia Juhovýchodnej Ázie totiž veria, že ak sa dotknú svetlej pokožky, prinesie im to šťastie, a prostých ľudí na vidieku fascinuje samotný fakt, že bieli ľudia naozaj existujú. Menšie deti zas majú tendenciu neveriť, že chlpy na nohách a na rukách sú pravé.

Kraľuje tu "nón"

Musel som opustiť ruch veľkých miest, aby som našiel najslávnejšiu súčasť vietnamskej módy - slamený kónický klobúk "nón". Vžitá predstava, ktorej sa len ťažko vzdať, teda že každý Vietnamec chodieva v tom typickom špicatom slamenom klobúku, je rovnako mylná, ako predpoklad, že každý Slovák vlastní aspoň jednu valašku. Na druhej strane však predsa len kraľujúci nón výborne chráni pred slnkom, nosí sa na prácu do polí, a ak je dobre upletený, vydrží aj niekoľko rokov. Odborníci dokážu podľa vzoru jeho úpletu určiť pôvod klobúka a identifikovať ho s presnosťou okresu.

Národným vietnamským krojom je dlhá kazajka so širokými nohavicami zvaná "áo zai". Tento odev ako normu pre vznešené ženy nariadil v polovici 19. storočia cisár Minh Mang a výrazne tak prispel do dejín indočínskej módy. Nepatrné odchýlky farebnosti alebo detailov umožňujú bližšie určiť región pôvodu. Áo zai vyšívané alebo prosté, s perleťou či drakmi, tmavé či svetlé, s červenými ružami sa vyrába z najjemnejších látok a hodvábu a pri chôdzi sa étericky vlní akoby patrilo bytosti z iného sveta. Väčšina čiernovlasých Vietnamok je v áo zai tak krásnych, až to vyráža dych, a keď k tomu pridajú papierový slnečník a svoj zvonivý smiech, mohli by sa stať múzou francúzskych impresionistov na čele s Monetom. Najkrajšie áo zai sme videli s kamarátom Kubáncom Alainom v kráľovskom meste Hue. Alain si práve, na zdravie Vietnamu, pripíjal tequilou, keď okolo prešla skupina školáčok. Ruka s pohárikom sa mu zastavila na pol ceste, a keď to nádherné zjavenie zmizlo za rohom, prešiel si rukou po čele a povedal: "Vietnamka v áo zai, to je jeden z najkrajších pohľadov na svete."

Oblečenie ako orientačný prvok

V Indočínskych horách ešte existuje iný svet, svet národnostných menšín, ktoré sem v priebehu tisícročí zaviali rôzne migračné vlny. Národ Vietov nie je jediný, bol len najpriebojnejší spomedzi thajských, čínskych, malajských, tibetských a polynézskych skupín, ktoré tu dodnes žijú. Výlet medzi nich bol jeden z najbizarnejších zážitkov. A hoci pokusy o ich etnografické preskúmanie začali ešte francúzski koloniálni bádatelia, dodnes nerozumejú ani zlomku z obrovského množstva miestnych kultúr. Najjednoduchším rozoznávacím znakom je oblečenie. Podskupiny štvrtej najväčšej národnostnej menšiny sa dokonca rozlišujú podľa farebného ladenia šiat - Čierni, Bieli a Červení Thajci. Unikátne sú zlaté korunky Laoských skupín a obrovské medené náušnice Hmongských žien. Vláda rýchlo pochopila potenciál krojov ako ďalšieho lákadla pre turistov a na strategické miesta rozostavila vybrané typy ľudí vo farebných textíliách, ktorí sa úporne snažia pôsobiť čo najprirodzenejšie. "Chcete fotku? Prosím, päť tisíc dongov. Chcete si vyskúšať cisárske šaty? Žiadny problém, dvadsať tisíc prosím…" Austrálčanki v imitáciách Ponagarských šiat vyzerajú asi tak prirodzene ako černoška v kroji z Horného Šariša.

V osade Poong neďaleko cesty číslo 9. žili Hmongovia. A hoci mali v osade dva DVD prehrávače, lovili zver otrávenými šípmi, hoci mal starosta v ruke mobil, oblečený bol len v bedernom páse. Pofajčieval fajku s ópiom, neďaleko v bahne sa váľal byvol a on mi vykladal o oblečení filmových hviezd, ktoré videl na DVD disku, čo mu požičal bratranec z mesta. "Nerozumel som ani slovo, ale hodili by sa mi tie kožene nohavice, čo mal Arnold v Terminátorovi, tie by sa v džungli nepotrhali." Bosou pätou rozpučil smrteľne jedovatú stonožku a pokračoval. "Alebo tie jeho maskáče z Predátora… topánky by som nechcel, kdeže, ani sa nenazdáš a už máš v čižme pijavicu, lepšie je chodiť bosý alebo v sandáloch, to hneď vidíš, keby na teba dačo skočilo…" Pochopil som, že tu už reči o móde viesť nebudem.