Prišiel som na to, že iba pozorovanie a fotografovanie tu vo Vietname nestačí, ani potulovanie sa či počúvanie tej podmanivej štebotavej reči, do ktorej prenikám stále hlbšie a hlbšie. Rozhodol som sa, že tu začnem kresliť.
Má to svoju poéziu, usadiť sa kdesi na rušnej ulici a ceruzkou či uhľom zachytávať okolité dianie. Vidíte zrazu aj to, čo sa normálne nevidí. Všelijaké veci. Niečo je stabilné, nemenné, mnohé prchavé, rýchlo sa pretvárajúce, preto sa to pokúšam zachytiť a s tým, čo sa mi podarilo, zilustrujeme dnešné rozprávanie.
Sadol som si v Hanoji na obrubník na Triede Giai Phong, že si načrtnem pár vyhliadnutých domov. Do piatich minút bol pri mne starší Vietnamec, zhodnotil tri okná na papieri, dozvedel sa, že som študent z Československa, čo ocenil ako mimoriadne dobrý pôvod, veľkoryso mi nabrúsil ceruzku o obrubník a s plastovou fľaškou, v ktorej mal pivo, sa pobral na odchod. „Hneď sa vrátim." Trochu z neho tiahlo. To bol prvý. V šiltovke. A upozornil ma, aby som si zamkol bicykel.
Keď už som mal draka namaľovaného na omietke, prestal som ich počítať. Niektorí sa len zastavili, usmiali a odišli. Ďalší prehodili pár slov. Iní ma obklopili v skupinke, strkali nos do papiera a veselo mleli. „Koľko máš rokov? Si študent? Kde bývaš? Máš už priateľku? Páči sa ti Vietnam?" - pýtal sa každý.
Až neskôr sa jeden starý prísediaci pán rozhodol, že mi to uľahčí a každého, kto sa zastavil, informoval za mňa. Po prvom dome ma už nezaujímalo, čo kreslím, radšej som lovil vo vietnamských hlavách. Obyvatelia Hanoja sú síce zvedavé, no plaché stvorenia. Chceli by o cudzincovi vedieť všetko, ale keď vyzvedáš, utekajú preč. Teda okrem Cuonga, ten mi ochotne vysvetlil, že každý Vietnamec má tri mená, a že jeho môžem volať Henri. Každý, kto odchádza, si so mnou, pochopiteľne, chce podať ruku. Teda ruky, lebo vo Vietname sa zdvorilosť nefláka. Vrátil sa muž v šiltovke, už bez piva a majestátnym, pritom skromným, čiže skromne majestátnym gestom mi podal čínsku ceruzku. „Na konci ma mimoriadne dobrú gumu," povedal. „Ó, ďakujem, ďakujem."
Najviac nadšenia prejavoval malý Hai. Potľapkával ma po pleci, ukazoval striedavo na papier a na budovu. Tak som mu pridal jedno okno. „To je tam! To je tam!" Nad širokým úsmevom mu zažiarili oči. „Je to tam!"
Iný muž s lopatami priskrutkovanými k bicyklu, keď sa dozvedel, že aj u nás sú autá a bicykle, spýtal sa ma, prečo kreslím obyčajnú ulicu. "Pamiatky, ako je Pagoda na jednej nohe, alebo Chrám literatúry, sa dajú vidieť aj na fotkách," vravím. "Ale nikto nevie, ako vyzerá obyčajný Vietnam. Tak kreslím obyčajnú, skutočnú ulicu." Prizerajúci sa prikývli: moja reč sa im pozdávala. Vlastne som asi povedal, že to nevie nikto v Európe, pretože vo Vietname je ľahké zastupovať celý kontinent.
